Je toľko vecí, ktoré si môže každý jeden z nás vybrať, nemusíme sa nikomu spovedať, dokonca ani nikomu zdôveriť, proste si len vyberieme, je to perfektne pohodlné a rýchle a práve táto rýchlosť chcenia a výberu je taká nebezpečná .
Rýchlosť, akou dokážeme všetko je tak jednoducho opísateľná a tak komplikovane nezvrátiteľná a nespomaliteľná a tak premýšľam, či sa to vôbec dá. Spomaliť čas, nájsť si chvíľu na počúvanie ticha v strede poľa . Lebo nie vždy je ten, čo sa najviac snaží prvý, už vôbec nie je ten najviac vysmiaty šťastný, v tom je tá prekvapivá sila nášho bytia, myslím.
Si ráno povieš, že dnes si sebec, budeš slúžiť len sám sebe, potom zrazu sa pristihneš pri tom, ako si starej susedke podržal dvere, keď mala plné ruky, vzdávam vďaky tejto sile . Nedá sa to, táto prirodzená vlastnosť každého jedného z nás ťa štuchne do rebier, keď chceme byť prehnane zlí .
Tak potom sa pýtam čo všetky tie potvory v mojom živote ? a prečo len v mojom? Možno aj ty máš také, argument, ktorý ma vždy pri takejto situácii vytiahol z hmly bolo, že „ Vieš koľko takých ľudí ešte stretneš“ Nikdy nikto nepovedal koľko, no ja som z tej vety vedela jasne, že ich zrejme bude veľa .
Poviem si : „ no a čo“ a usmejem sa presne na teba, keď tam budeš a ja budem mať ten pocit, že chcem dať úsmev tebe . Môj úsmev , smiech, hocičo, a potom budem vedieť, že ak sa vieš so mnou zasmiať, budeš vedieť povedať: “ nebuď hlúpa! “, keď budem roniť slzy nad zbytočnosťami .
Tak sa najedz vaty, keď ti chutí, ja si dám sekanú a idem sa usmievať na ľudí, čo ma majú radi !
