reklama

Život menia stotiny sekúnd .

Vojdem do izby, ktorá je mi najlepšie známa a vidím muža. Muža, ktorý je mi známy tak ako žiaden iný, ten čo ukázal mi všetko čo viem a v každej situácii dal najavo to ako je najvhodnejšie sa správať. Leží tam celkom vyčerpaný, chorý zmorený ?! Mám slzy na kraji, len bezvýznamne stále zdôrazňuje, že nemôže, že nechce ísť do nemocnice, záchranka je na ceste, príde, čakáme ju. Jediná chvíľa kedy cítim, že je kľudnejší, je keď držím jeho ľadové ruky a silno ich zovieram a stále, neúnavne a dookola opakujem nahlas sebe i jemu, že všetko bude v poriadku .

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

„Všetko bude v poriadku, vieš, bude to fajn ! “ /tisíckrát/

V snahe aby ma lepšie počul, aby počul, že ho ukľudňujem sklonila som sa k jeho tvári a dúfala, že nevie, že plačem .

Nevedel to, som si istá.

Prišli, už sú tu, bude to v poriadku a ten plač a panika, nedala sa nevšimnúť si, nedala sa potlačiť, tá hysterická stránka môjho ja...

Nechcel tam ísť a stále dookola to opakoval .

Nahlas i po tichšie konzultujúc s lekárom jeho stav.

Držala som jeho ruku a už nikdy som ju nechcela pustiť, lebo som cítila, že sa vtedy nachvíľu upokojil.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Odviezli ho a ja s nádejou, že všetko bude dobré a ešte omnoho lepšie vypila som ukľudňujúcu šálku kávy s nimi,/súrodenci/ vtedy sme tú kávu pili všetci, každý niečo povedal a aj tak nikto nič nevnímal .

A odvtedy to už nebolo dobré .

Ešte v tento večer, bola to už hádam noc, kolaps srdca a uvedenie do umelého spánku .

S nikým som sa nerozprávala o prognózach, nikoho som sa nepýtala a ak áno aj tak len nepriamo . Videla som ho a takmer nespoznala , milión prístrojov, dýchali za neho, stovky hadičiek a netušila som na čo tam všetky sú, jediné čo ma v tej chvíli zaujímalo bolo to, či ma počuje a či vie, že som pri ňom, jediné z jeho tela, čoho som sa mohla dotknúť boli konce prstov a temeno hlavy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Slzy mi padali všade dookola a videla som len malé mokré bodky na bielizni. Milióny myšlienok v mojej hlave a potom len rýchla cesta do školy, sto kilometrov vzdialenej od kohokoľvek, kto by v tej chvíli mohol tušiť ako sa cítim, pozitívne telefonáty a aj tak som nikomu nedokázala opísať ako mi je . Dlhé chvíle v sprche a vrúcne prosby k najvyššiemu, aby mi ho nebral, že nie je nikto koho potrebujem viacej .

Keď človek vidí tak bezmocne ležať človeka, ktorý bol v jeho očiach ten najsilnejší a najgeniálnejší vzor, je to ťažké a neopísateľné .

Nikto nemyslel na najhoršie! Myslel ? Ja nie !

Vracala som sa stále v myšlienkach k pozitívnym situáciám, ku krásnym chvíľam, videla som ho zregenerovaného oddýchnutého ako prišiel z nemocnice z oddelenia intenzívnej starostlivosti ako z kúpeľov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nič iné som si nepripúšťala ...

Bolo to ťažké, bez nejakej výnimočnej konverzácie, bez toho aby mi zazvonil telefón a počula som „Ahoj ovečka!“ „ Ako sa mi máš ?“

Ale dalo sa to zvládnuť .....

Prešlo veľa dní, veľa návštev v nemocnici, už aj negatívne upozornenia, snaha lekárov pripraviť nás na niečo, čo si nik nepripúšťal.

Sestričky so snahou vysvetliť nám aký je to komatózny stav, moje silné zovretie jeho ruky ....

Sobota, zvláštna, 23. Január slnko prerážalo svoje lúče cez škáry. Vošla som do kuchyne a mama mi podávala anxiolytickú tabletku so slovami, ktoré ani poriadne nevyslovila a ja som tabletku hodila na zem, tisíckrát som povedala, že tomu neverím a ona tú vetu len jediný krát dokončila :

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Tata v noci zomrel .“

Milión „ Nie „a aj tak som to nezmenila , plakala som a potom zase na chvíľočku neplakala a potom plakala, uvažovala .....

Pohrebné, sústrastné pohľady, objatia a dotyky, čierna farba a slzy zaplavili môj život na istý čas.

Černota odíde a aj pohľady ľudí sa zmiernia ale bolesť je tu stále .

Teraz s odstupom času vidím ako strašne som ho mala rada, že to bol človek ,ktorý mi bude chýbať tak neuveriteľne....

Prúd života, nás unáša ďalej s našimi starosťami, ak ich máme a aj bez nich, je mu to jedno, pre život snáď ani čas nie je veličina, ignoruje ho .

Teraz mám len spomienky a pár predmetov, ktoré tu ostali, žiadne veľké dedičstvo, nijaké cennosti a predsa to najcennejšie. Viem vďaka komu som človek, aký som a v ťažkých chvíľach dokážem si spomenúť a vybaviť jeho rady a teórie, neskutočne mi pomáha to, že som svoj život nezahalila do toho čo bolo ale spolu s tým, čo sa stalo vtedy a teraz sa deje chcem prekonávať veci, ktoré ma stretnú, viem, že ich nebude pár .

Nebudú vždy ľahké, ale k životu patrí aj krása a je tu všade, keď mám krásnu chvíľu myslím na neho, keď sa smejem a je mi vtipne rozmýšľam, či by sa smial...

Určite áno, vždy sa smial, zahŕňal láskou ľudí, ktorých miloval. Zahŕňal ma láskou . Nepoznala som človeka vyššej kvality.

Je príma mať hore niekoho kto nás už tu na Zemi mal tak neskutočne rád, lebo tam z hora sa veci ovplyvňujú ľahšie.

Dáva pozor a nenápadne naznačuje. Schvaľuje moje ďalšie kroky aj keď už nie z obývačky, do ktorej som za ním vždy dobehla s prevratným nápadom, určite som ho nestratila.

Ľúbim svojho otca !

Ľubka Kučáková

Ľubka Kučáková

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Skutočný priateľ nie je ten, ktorý si o tebe myslí, že si blázon, ale ten, ktorý o tebe vie, že si blázon !myšlienku buď vyslovíš, alebo nevyslovíš, vykonáš, alebo počkáš a podľa toho niečo ovplyvníš, alebo nie aj keby si velmi chcel /chclela/... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu